Júl: Zrno večného života

Autor: Br. Krištof P. Kolumber, OFM, študent teológie na TFTU

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3)

Svätý František z Assisi patrí medzi najradikálnejších nasledovníkov Krista v dejinách Cirkvi. Hoci slovo „chudoba“, v nás často vyvoláva predstavu nedostatku, neistoty či utrpenia, František v nej objavil niečo hlbšie, a to cestu k skutočnej slobode. Nie biedu, ktorá človeka ponižuje, ale vnútornú slobodu srdca, ktorá sa neopiera o majetok, úspech či vlastnú dôležitosť, ale plne dôveruje Bohu.

Dnešný človek žije v dobe veľkých možností, ale zároveň aj veľkého vnútorného tlaku. Nikdy v dejinách nemal človek toľko vecí, technológií, informácií a pohodlia ako dnes, a predsa mnohí prežívajú nepokoj, únavu, osamelosť a vnútornú prázdnotu. Moderná spoločnosť často vytvára dojem, že hodnota človeka závisí od toho, koľko vlastní, ako vyzerá, aké má postavenie, aké auto šoféruje, kde býva alebo koľko ľudí ho obdivuje na sociálnych sieťach.

Materiálne bohatstvo samo osebe nie je zlé. Peniaze, dom, technológie či úspech môžu byť dobrým nástrojom pre život, rodinu aj pomoc druhým. Problém vzniká vtedy, keď sa majetok stane stredom života a človek začne veriť, že práve v ňom nájde bezpečie, hodnotu a šťastie. Vtedy sa z vecí, ktoré mali slúžiť človeku, stávajú veci, ktoré človeka ovládajú.

Materiálne bohatstvo môže v jednotlivcovi postupne vytvárať ilúziu sebestačnosti. Človek začne veriť, že nepotrebuje druhých ľudí, ani Boha. Stráca schopnosť prijímať pomoc, byť vďačný alebo dôverovať. Keď sa srdce príliš pripúta k majetku, často prichádza strach zo straty, neistota a potreba všetko kontrolovať. Čím viac človek vlastní, tým viac sa niekedy bojí o to, čo má.

Evanjelium však prináša úplne inú logiku. Kristus neoslavuje chudobu ako biedu, ale ako vnútorný postoj človeka, ktorý vie, že všetko prijíma ako dar. Keď hovorí o „chudobe ducha“, hovorí o slobode srdca. O človeku, ktorý vie, že jeho hodnota nezávisí od majetku, úspechu ani obdivu druhých. Chudoba ducha znamená schopnosť používať veci bez toho, aby ovládli naše vnútro. Znamená vedieť byť vďačný, deliť sa, nezakladať svoju identitu na tom, čo vlastním.

Svätý František bol radikálnym svedkom tejto slobody ducha. Pochádzal z bohatej rodiny obchodníka, mohol mať pohodlný život a spoločenské uznanie. Napriek tomu postupne objavil prázdnotu sveta bez Boha. Jeho obrátenie nebolo útekom pred životom, ale objavením väčšej radosti. Keď sa zriekol bohatstva, jeho srdce sa naplnilo slobodou, pokojom a schopnosťou milovať ľudí bez vypočítavosti. Jeho život ukazuje, že skutočné šťastie nevyrastá z hromadenia vecí, ale zo vzťahu k Bohu a k ľuďom.

Je dôležité rozlišovať medzi sociálnou núdzou a chudobou ducha. Cirkev nikdy neoslavovala utrpenie chudobných ľudí. Sociálna bieda je zlo, proti ktorému máme bojovať solidaritou a spravodlivosťou. Svätý František miloval chudobných, pretože v nich videl Krista. Dotýkal sa malomocných a staral sa o tých, ktorých spoločnosť odmietala. Prejavoval konkrétne skutky milosrdenstva voči blížnemu.

Pápež František často pripomínal, že Cirkev má byť blízko chudobným, slabým a zabudnutým. Nie preto, že by chudoba bola ideálom, ale preto, že človek bez lásky a solidarity stráca svoju ľudskosť. Skutočná veľkosť človeka sa totiž neukazuje v tom, koľko vlastní a akú má moc, ale v tom, koľko dobra dokáže rozdávať, či už prostredníctvom materiálnej pomoci alebo nezištnej služby.

Pravá kresťanská chudoba preto neznamená pohŕdanie vecami, ale správny vzťah k nim. Človek môže mať majetok a pritom zostať slobodný, pokorný a štedrý. A naopak, niekto môže mať málo, ale jeho srdce môže byť plné hnevu, závisti a nenávisti. Evanjelium sa preto dotýka predovšetkým srdca človeka.

Chudoba ducha nás učí vďačnosti. Keď človek prestane považovať všetko za samozrejmosť, začne si viac vážiť život, zdravie, rodinu, priateľstvo či obyčajné chvíle pokoja. Vďačný človek nepotrebuje neustále viac a viac. Vie sa tešiť aj z jednoduchých vecí.

Dnešný svet nepotrebuje viac bohatstva. Potrebuje viac ľudí s čistým srdcom, viac súcitu, viac pokoja, viac spravodlivosti a viac lásky. Človek, ktorý žije iba pre seba, zostáva nakoniec prázdny. Človek, ktorý sa učí milovať, deliť a dôverovať Bohu, objavuje slobodu, ktorú mu žiadne bohatstvo sveta nedokáže dať. Svätý Augustín napísal: „Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Svätý František túto pravdu žil celým svojím bytím.

Františkova jednoduchosť nás učí žiť zodpovednejšie, viac zdieľať a viac myslieť na druhých. Namiesto neustáleho hľadania šťastia v hmotnom majetku objavujeme krásu v skromnosti a v pozornosti voči potrebám nášho okolia. Takýmto spôsobom sa naše srdce oslobodzuje od egoizmu a stáva sa vnímavejším na dar blízkosti, ktorým môžeme obohatiť životy ľudí okolo nás. Vďaka tejto zmene vedomia sa postupne učíme, že naša skutočná hodnota nespočíva v tom, čo máme, ale v tom, ako veľmi dokážeme milovať a slúžiť.

Prosme v tomto mesiaci o milosť chudoby ducha. Nie o biedu, ale o slobodné srdce. O srdce, ktoré nebude zotročené vecami, strachom ani túžbou po uznaní. O srdce, ktoré objaví, že Boh je na prvom mieste.

Modlitba

Pane, nauč ma jednoduchosti srdca. Osloboď ma od pýchy, strachu a pripútanosti k veciam. Daj mi odvahu dôverovať Ti aj v neistote. Nauč ma vidieť bohatstvo v láske, službe a blízkosti druhých. Nech moje srdce nájde pravú radosť v Tebe. Amen.

Autor: brat Samuel J. Pančuška, OFMCap, študent teológie na TFTU

Predstavme si, že v jeden obyčajný deň nám niekto daruje darček. Cez toto gesto sa pre nás daný človek stáva istým spôsobom výnimočnejším a zaujímavejším. Premýšľame, čím sme si zaslúžili túto pozornosť. Skúmame dar a práve cez tento dar môžeme vidieť, aký záujem o nás tento človek prejavil. Dary niečo hovoria o darcovi. Ak ten darček vyrobil, vložil doň svoj čas a námahu, ceníme si ho ešte viac. Ak sa presne trafil do našich potrieb či prianí, radosť je veľká. Hádam najviac nás darček poteší vtedy, keď v ňom vidíme skutočný, bezprostredný záujem darcu o nás a o naše dobro. Ak pozorný človek dostane takýto dar, môže ho to zastaviť a obrátiť jeho zrak k darcovi. Dar z lásky môže prebudiť cit a dobroprajnosť aj v obdarovanom.

Františkova metanoia

František Bernardone mal prajných rodičov. Nešetrili na ňom a pomáhali mu plniť si jeho svetské sny. Po istých životných otrasoch a silných náboženských skúsenostiach však v ňom silnie presvedčenie, že má Otca, ktorý má preňho pripravené lepšie dary. František opúšťa mentalitu svojho pozemského otca, odchádza z perspektívnych spoločenských štruktúr a vstupuje do života viery. Jeho domovom sa stáva celý stvorený svet a jeho cestou dôvera v Božiu starostlivosť. Po tom, ako otvoril Bohu svoju náruč, žije vďaka milodarom, z ktorých opravuje kostoly. Pán ho vedie k malomocným a ako dar mu dáva spoločenstvo bratov. Vo svojom životnom priestore, teda v celom stvorenom svete, odhaľuje tvár bratov a sestier: v Slnku, Lune, Hviezdach, Vode, Vetre, Ohni či vo Vlkovi. Všetci sú stvorení tým istým Otcom. Pri pohľade na nich zároveň vidí múdrosť, silu, krásu, veselosť a pokoru ich Tvorcu.

Vo Františkovom živote môžeme vidieť biblickú múdrosť a spiritualitu. Tá nás učí dívať sa na svet očami viery aj cez žalm 104: „do svetla si sa zahalil ako do rúcha... nebesia rozpínaš ako stan... zo svojich komnát zvlažuješ vrchy... zo zeme vyvádzaš chlieb i víno, čo obveseľuje srdce človeka... na určovanie času si mesiac urobil... otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami... všetko si múdro urobil.“ Boh sa tu ukazuje ako múdry a starostlivý Otec všetkých. Za každým dobrom na tomto svete sa skrýva jeho otcovská ruka.

V Piesni brata Slnka brat František spieva Otcovi, ktorý utvára hviezdy, dáva tvorom obživu a osvetľuje noc. František je naplnený touto prekypujúcou dobrotou, ktorá ústi do chvály: „Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou.“ Táto viera Františka napĺňa radosťou, ale aj bázňou a zodpovednosťou. O svojich stvorených bratoch a sestrách hovorí s láskou. Cíti za nich zodpovednosť. František mal otvorené srdce pre svojich bratov, rozhádaných ľudí, moslimov, malomocných, žobrákov, zbojníkov, ale aj pre problémového vlka, zajaca, červíka na ceste či sestru Vodu. Jeho životný štýl nebol koristnícky ani bezohľadný. František sa s radosťou delil, bol spokojný s málom, tešil sa z východu slnka a dokonca aj z účasti na Kristovom utrpení.

Treba pamätať, že František aj v tejto veci iba nasledoval svojho Majstra. Ako píše jeho menovec, pápež František, vo svojej encyklike o starostlivosti o náš spoločný domov: „Pán mohol pozvať druhých, aby boli pozorní na krásu, ktorá je vo svete, pretože on sám bol v neustálom kontakte s prírodou a venoval jej pozornosť plnú lásky a úžasu. Keď prechádzal po končinách svojej zeme, zastavoval sa, aby kontemploval krásu, ktorú zasial jeho Otec, a pozýval učeníkov, aby vo veciach postrehli Božie posolstvo.“ (Laudato si’, 97)

Ježiš svojim učeníkom „s dojemnou nežnosťou pripomínal, že každé z Božích stvorení je v jeho očiach dôležité: ‚Nepredáva sa päť vrabcov za dva haliere? A Boh ani na jedného z nich nezabudne‘ (Lk 12, 6)“ (Laudato si’, 96).

Františkov príklad dnes

Máme Rok sv. Františka a som presvedčený, že tento oddaný nasledovník Krista môže inšpirovať aj dnešných ľudí. Študentov teológie môže pozývať k tomu, aby si biblické zjavenie overovali v skutočnom živote: Aký vplyv má viera v spoločného Otca Stvoriteľa na vzťahy v mojom živote? Otvára ma pre bratov a sestry, ktorí čakajú za múrom môjho nezáujmu a predsudkov?

Zasvätené osoby sa môžu inšpirovať Františkovou radikalitou a pýtať sa samých seba: Chcem naozaj dorastať do myslenia a cítenia Ježiša Krista, alebo sa nechávam viac formovať spoločenskými konvenciami a masmédiami?

Pre všetkých slovenských veriacich môže byť Františkov životný štýl pripomienkou života našich predkov: Prežívam svoj život a prácu v odovzdanej modlitbe k Darcovi všetkých dobier? Snažím sa využívať veci, ktoré už vlastním, bez zbytočného nakupovania a vyhadzovania? Viem si odpočinúť a radovať sa aj bez moderných technológií?

Modlitba

Náš nebeský Otec, ty máš moc obnoviť celé stvorenstvo vo svojom Synovi. Ďakujeme ti, že nám otváraš svoju náruč a prijímaš nás späť do svojej rodiny. Prosíme ťa, očisťuj naše oči a srdce od hriechu. Nech vidíme svet ako tvoj Syn: ako svet milovaný Bohom, v ktorom Stvoriteľ odieva poľné byliny a nasycuje všetko živé. Uč nás byť zodpovednými správcami, ako bol sv. František, ktorý chcel všetkých milovať tvojou láskou. Amen.

Autor: Br. Remigiusz Górski OFM, dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity

Veľkonočné obdobie otvára nový pohľad na rany, ktoré človek nesie. V Kristových ranách, v pochybnosti apoštola Tomáša aj v skúsenosti svätého Františka sa ukazuje, že Boh vstupuje aj do miest ľudskej krehkosti. Práve tam môže dozrievať viera, blízkosť i svetlo pre druhých.

Keď sa rana stáva stretnutím

Sú rany, ktoré si nesieme navonok, a sú rany, ktoré zostávajú hlboko v srdci. Niektoré prišli nedávno, iné nás sprevádzajú celé roky. Niekedy ich skrývame, inokedy sa k nim v myšlienkach vraciame znova a znova.

Veľkonočné obdobie nás učí pozerať sa na ne novým spôsobom. Rana nemusí zostať iba znakom bolesti. Môže sa stať miestom, kde sa človek stretne s Bohom. Prijať takýto pohľad nebýva jednoduché. Prirodzene túžime po istote, sile a vnútornej celistvosti. Evanjelium nás však znovu privádza k tomu, že Boh sa dotýka človeka aj v jeho slabosti.

Túto skúsenosť hlboko prežil svätý František z Assisi. Jeho cesta nebola únikom od bolesti, ale cestou lásky, ktorá ho postupne priviedla až ku krížu. Na hore La Verna prijíma stigmy, rany ukrižovaného Krista, ako dar a pečať lásky. Františkánska tradícia, ktorú zachytáva svätý Bonaventúra, ukazuje Františka ako človeka, ktorý túžil byť Kristovi podobný celým životom. Keď na konci života hovorí: „Odteraz nech mi nik nespôsobuje ťažkosti, lebo nosím na svojom tele znaky Pána Ježiša“ (Gal 6,17), cítiť z tých slov pokoj človeka, ktorý našiel svoje miesto v Kristovi.

V jeho živote sa rany stali miestom stretnutia a začiatkom hlbšieho vzťahu. A práve tu sa môže meniť aj pohľad na naše vlastné zranenia, sklamania, zlyhania či neistoty. Nemusia zostať iba tým, čo chceme čo najrýchlejšie odstrániť. Niekedy sa práve tam začína tiché stretnutie s Bohom.

Keď sa rana stáva vierou

To, čo František prežíva, má svoj koreň v evanjeliu. Apoštol Tomáš nedokáže uveriť iba zo svedectva druhých. Chce vidieť. Chce sa dotknúť. A Kristus jeho túžbu neodmieta. Prichádza k nemu a hovorí: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku!“ (Jn 20,27).

Práve tento obraz je silný. Zmŕtvychvstalý Kristus neprichádza bez stôp utrpenia. Rany v jeho tele zostávajú. Už však nehovoria o porážke. Nesú v sebe svedectvo lásky, ktorá prešla krížom a zostala verná až do krajnosti. V tejto blízkosti sa rodí Tomášovo vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28).

Aj pre nás je v tom veľké povzbudenie. Boh sa nebojí našich otázok ani miest, v ktorých sme zranení. Viera často dozrieva práve tam, kde si človek prizná, že všetkému nerozumie. Kristus nás nevedie k úniku od vlastných rán. Pozýva nás, aby sme ich priniesli do vzťahu s ním.

Keď sa rana stáva svetlom pre druhých

Keď sa rana dotkne viery, nezostáva iba súkromnou skúsenosťou. Evanjelium vždy otvára cestu aj k druhým. Prijatá rana sa môže stať miestom porozumenia, súcitu a tichého svedectva.

Pre študenta teológie to môže znamenať objaviť, že viera je cestou, na ktorej majú miesto aj otázky, neistoty a vnútorný zápas. Pre zasvätenú osobu to môže znamenať prijať, že vernosť dozrieva aj v skúškach, v únave a v obetiach, ktoré zostávajú skryté. Pre Cirkev na Slovensku je to pozvanie k väčšej pravdivosti a autenticite. Svet je citlivý na svedectvo ľudí, ktorí sa nemusia tváriť neomylne, aby mohli prinášať nádej.

Často práve človek, ktorý prešiel bolesťou, dokáže hlbšie porozumieť druhému. A ten, kto sa nezľakol vlastnej krehkosti, vie byť oporou aj pre iných. Aj preto sa rany môžu stať jazykom lásky.

Svätý František zostáva v tomto smere živým svedkom aj pre dnešok. Uprostred bolesti nestratil jemnosť srdca ani schopnosť milovať. Práve preto k nám jeho svedectvo hovorí aj dnes.

Modlitba

Kriste, ukázal si nám svoje rany, aby sme sa nebáli tých našich. Ty vieš, kde sme zranení, kde sme slabí a kde nesieme bolesť, ktorú nik nevidí. Daj nám odvahu priniesť ju pred teba.

Nauč nás veriť, že nič z nášho života nie je zbytočné a že aj rana sa môže stať miestom milosti. Ako apoštol Tomáš aj my chceme povedať: „Pán môj a Boh môj.“ A ako svätý František ťa chceme nasledovať aj vtedy, keď cesta vedie cez kríž.

Premeň naše rany na svetlo, aby sme nimi mohli svietiť druhým a svedčiť o tvojej láske.

Podtitul: Evanjeliový život svätého Františka, ako syntéza viery a osobnej skúsenosti.

Autor: Br. Juraj Andrej Mihály OFM, provinciálny minister Radu menších bratov Františkánov na Slovensku

František – človek praktickej skúsenosti

Sv. František z Assisi (1181 – 1226), iniciátor a zakladateľ dnes veľkej a rozvetvenej „františkánskej rodiny“ v počiatkoch svojho obrátenia a zasvätenia nemal žiaden úmysel zakladať nejaké rehoľné spoločenstvo alebo komunitu. Mal ambíciu žiť čo najvernejšie a najúprimnejšie životom podľa evanjelia nášho Pána Ježiša Krista, tak ako ho sám pochopil. Keď sa k nemu začali spontánne pridružovať prví spoločníci, tak jeho jedinou túžbou bolo, aby spoločne žili dôsledne podľa evanjelia. Vo svojom Testamente krátko pred smrťou napísal: „A keď mi Pán dal bratov, nikto mi neukazoval, čo mám robiť, ale sám Najvyšší mi zjavil, že mám žiť podľa svätého evanjelia. A dal som to niekoľkými jednoduchými slovami napísať a pán pápež mi to potvrdil.“

Život podľa evanjelia u svätého Františka nevychádzal z teoretických úvah, ani z pravidiel zostavených niekde za stolom, ale z jeho špecifických osobných životných skúseností. Jeho regula chce byť vyjadrením toho, čo on sám objavil ako jadro a podstatu evanjeliového života.

Prví životopisci poukazujú na niektoré konkrétne udalosti, ktoré natrvalo poznačili život svätca z Assisi.

1. Stretnutie s malomocným človekom: Mladý František cítil voči malomocným ľuďom neprekonateľný odpor. Ale práve v počiatočnom štádiu jeho obrátenia znenazdajky stretol takéhoto človeka, znetvoreného malomocenstvom. František z vnútorného popudu prekonal všetok odpor, prikročil k úbožiakovi, objal ho a pobozkal. Dokonca mu dal peniaz a od toho dňa začal chodievať do osady malomocných, dával im almužny, vymýval vredy a všelijako im preukazoval láskavosť a ľudskosť.

V Testamente na to spomína takto: „to, čo sa mi zdalo trpké, premenilo sa mi na sladkosť duše i tela; a potom som ešte trochu bol vo svete a opustil som ho.“ Zážitok stretnutia s človekom, ktorý je v hraničnej situácii, odvrhnutý z ľudskej spoločnosti, zmenil pohľad mladého Františka na hodnoty, ktorým dovtedy žil. Stalo sa to, čo mu predtým Spasiteľ vo vnuknutí povedal: „poriadok hodnôt bude v porovnaní s predchádzajúcim opačný“. Môžeme konštatovať, že najväčšie hodnoty mladého Františka pred zmenou jeho života boli prosperita (blahobyt) a sláva (mať významné postavenie v hierarchizovanej stredovekej spoločnosti – byť vysoko v spoločenskom rebríčku). Po osobnej skúsenosti s malomocnými sa u Františka obracia rebrík dôležitosti opačne: chudobní, vydedenci a nízko postavení ľudia stávajú sa jeho „premiantmi“ a „učiteľmi“ a bratov učí, aby sa tešili z ich prítomnosti.

Podľa niekoľkých autorov v objatí malomocného František objal každú ľudskú slabosť a zlomenosť, objal aj svoju zlomenú dušu a dušu každého strápeného človeka, aj toho, ktorý je znetvorený hriechom. František sa od tejto chvíle stáva poslom a realizátorom milosrdenstva voči každému, kto túži po milosrdenstve a chce, aby sa jeho bratia pýtali hriešnikov, či netúžia po milosrdenstve.

2. Z kríža v kostolíku sv. Damiána sa mu prihovoril Ukrižovaný Pán slovami: „František, choď, a oprav môj dom, ktorý, ako vidíš, sa rozpadá.“ František sa hneď pustil sám do opravy polorozpadnutého kostolíka, chodil po okolí, žobral kamene na stavbu a opravoval, ako vedel. Neskôr pochopil, že Dom, ktorý má opraviť, je svätá Božia Cirkev. Aj keď to pochopil, tak ďalej opravoval budovy starých schátraných kostolíkov v okolí mesta. Jeho prvý životopisec a súčasník Tomáš z Celana k tomu píše: „František nechcel byť hneď povýšený, ale chcel postupne prechádzať od tela k duchu.“

3. Evanjeliová forma života: František už bol vnútorne i navonok zasvätený Bohu, ba už mal aj prvých dvoch spoločníkov, ale stále nevedel, akým spôsobom má žiť svoje zasvätenie. Preto sa s dôverou obrátil na Pána skrze Sväté Písmo. V kostolíku sv. Mikuláša na námestí 3x otvoril evanjeliár a dostal trojaké usmernenie: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi.“ (Mt 19, 21) „Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu...“ (Mt 10, 10) a „Ak chceš ísť za mnou, zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma.“ (porov. Mt 16, 24) Po tomto usmernení František zvolal, že to je to, čo chce žiť. Zobliekol si pustovnícky odev, ktorý dovtedy nosil aj s opaskom, obliekol si habit v tvare kríža a opásal sa ľanovým povrazom. Stal sa tak z neho radostný Boží trubadúr, kráčajúci svetom nezaistený ničím, len vedomím, že plní Božiu vôľu a slúži blížnym „slovami plnými vône“.

Z toho, čo sme povedali, môžeme konštatovať, že Františkov spôsob života, ktorý neskôr vložil do Reguly, vychádza z praktickej skúsenosti uchopenia evanjeliových pokynov a Božích vnuknutí. Môžeme povedať, že ide o tri kroky:

1. naplno uveriť Božiemu slovu alebo Božiemu vnuknutiu,
2. Božie slovo alebo Božie vnuknutie okamžite realizovať, teda ihneď získať skúsenosť bez nejakej dlhej predchádzajúcej reflexie a bez akéhokoľvek váhania,
3. nadobudnutú skúsenosť reflektovať a ponúknuť ako spôsob života.

Nechceme tvrdiť, že František nerozjímal alebo že by sa nemodlil. Skôr môžeme predpokladať, že jeho predchádzajúce modlitby ho tak pripravili na prijatie Božieho slova, prípadne Božieho vnuknutia, že keď sa dostavilo vnuknutie alebo ho zasiahlo konkrétne Božie slovo, tak bol vnútorne i navonok pripravený okamžite ho realizovať. Veď životopisci hovoria, že sv. František sa modlil tak, že sa skôr sám stával modlitbou. Preto bol veľmi pohotový hneď napĺňať Boží zámer.

Františkova Regula neobsahuje veľa príkazov a zákazov; sú to skôr usmernenia, ako majú bratia prežívať evanjeliový život v Cirkvi, medzi sebou a uprostred ľudí. Regula je ním samým predstavená hneď na začiatku ako Regula a život. Teda nie je to prednostne právny súbor predpisov a nariadení, ale je to vyjadrenie štýlu evanjeliového života v bratstve, ako si ho sám autor vyskúšal a preveril.

Praktická skúsenosť je u Františka primárna. Varuje bratov, aby sa nechválili teoretickými vedomosťami, „veď ktorýkoľvek zlý duch (dávno) vedel o nebeských veciach a teraz vie o pozemských viac než všetci ľudia“... (Napomenutia sv. Františka 5) Preto je na škodu bratovi, ak teoreticky vie viac, než je ochotný konať. Takému bratovi vedomosť bude na vlastnú škodu. V skutočnosti podľa svätca z Assisi každý vie len toľko, koľko koná.

Modlitba

Svätý František, verný obraz Chudobného a Ukrižovaného Pána, pomôž nám nájsť odvahu objať s láskou a súcitom všetkých „malomocných“ dnešných čias. Nech tí, čo sú zlomení, strápení, biedni a opustení, nájdu privilegované miesto v našich srdciach a v našich spoločenstvách.

Vypros nám milosť a rozhodnutie byť si navzájom bratmi a sestrami, nech si navzájom slúžime v súcite a v hlbokej úcte tak, aby sa náš život preniknutým Kristovým Duchom stal autentickým zrkadlom evanjeliovej lásky a radosti, skrze Krista, nášho Pána.