01.06.2026

Jún: Radosť dokonalej chudoby

Text je súčasťou cyklu katechéz, ktoré pripravujeme na Teologickej fakulty počas Jubilejného roku svätého Františka z Assisi. Doteraz zverejnené katechézy sú dostupné v pdf verzii:

image-20260601135125-1

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3)

Svätý František z Assisi patrí medzi jedných z najradikálnejších nasledovníkov Krista v dejinách Cirkvi. Hoci slovo „chudoba“, v nás často vyvoláva predstavu nedostatku, neistoty či utrpenia, František v nej objavil niečo hlbšie, a to cestu k skutočnej slobode. Nie biedu, ktorá človeka ponižuje, ale vnútornú slobodu srdca, ktorá sa neopiera o majetok, úspech či vlastnú dôležitosť, ale plne dôveruje Bohu.

Dnešný človek žije v dobe veľkých možností, ale zároveň aj veľkého vnútorného tlaku. Nikdy v dejinách nemal človek toľko vecí, technológií, informácií a pohodlia ako dnes, a predsa mnohí prežívajú nepokoj, únavu, osamelosť a vnútornú prázdnotu. Moderná spoločnosť často vytvára dojem, že hodnota človeka závisí od toho, koľko vlastní, ako vyzerá, aké má postavenie, aké auto šoféruje, kde býva alebo koľko ľudí ho obdivuje na sociálnych sieťach.

Materiálne bohatstvo samo osebe nie je zlé. Peniaze, dom, technológie či úspech môžu byť dobrým nástrojom pre život, rodinu aj pomoc druhým. Problém vzniká vtedy, keď sa majetok stane stredom života a človek začne veriť, že práve v ňom nájde bezpečie, hodnotu a šťastie. Vtedy sa z vecí, ktoré mali slúžiť človeku, stávajú veci, ktoré človeka ovládajú.

Materiálne bohatstvo môže v jednotlivcovi postupne vytvárať ilúziu sebestačnosti. Človek začne veriť, že nepotrebuje druhých ľudí, ani Boha. Stráca schopnosť prijímať pomoc, byť vďačný alebo dôverovať. Keď sa srdce príliš pripúta k majetku, často prichádza strach zo straty, neistota a potreba všetko kontrolovať. Čím viac človek vlastní, tým viac sa niekedy bojí o to, čo má.

Evanjelium však prináša úplne inú logiku. Kristus neoslavuje chudobu ako biedu, ale ako vnútorný postoj človeka, ktorý vie, že všetko prijíma ako dar. Keď hovorí o „chudobe ducha“, hovorí o slobode srdca. O človeku, ktorý vie, že jeho hodnota nezávisí od majetku, úspechu ani obdivu druhých. Chudoba ducha znamená schopnosť používať veci bez toho, aby ovládli naše vnútro. Znamená vedieť byť vďačný, deliť sa, nezakladať svoju identitu na tom, čo vlastním.

Svätý František bol radikálnym svedkom tejto slobody ducha. Pochádzal z bohatej rodiny obchodníka, mohol mať pohodlný život a spoločenské uznanie. Napriek tomu postupne objavil prázdnotu sveta bez Boha. Jeho obrátenie nebolo útekom pred životom, ale objavením väčšej radosti. Keď sa zriekol bohatstva, jeho srdce sa naplnilo slobodou, pokojom a schopnosťou milovať ľudí bez vypočítavosti. Jeho život ukazuje, že skutočné šťastie nevyrastá z hromadenia vecí, ale zo vzťahu k Bohu a k ľuďom.

Je dôležité rozlišovať medzi sociálnou núdzou a chudobou ducha. Cirkev nikdy neoslavovala utrpenie chudobných ľudí. Sociálna bieda je zlo, proti ktorému máme bojovať solidaritou a spravodlivosťou. Svätý František miloval chudobných, pretože v nich videl Krista. Dotýkal sa malomocných a staral sa o tých, ktorých spoločnosť odmietala. Prejavoval konkrétne skutky milosrdenstva voči blížnemu.

Pápež František často pripomínal, že Cirkev má byť blízko chudobným, slabým a zabudnutým. Nie preto, že by chudoba bola ideálom, ale preto, že človek bez lásky a solidarity stráca svoju ľudskosť. Skutočná veľkosť človeka sa totiž neukazuje v tom, koľko vlastní a akú má moc, ale v tom, koľko dobra dokáže rozdávať, či už prostredníctvom materiálnej pomoci alebo nezištnej služby.

Pravá kresťanská chudoba preto neznamená pohŕdanie vecami, ale správny vzťah k nim. Človek môže mať majetok a pritom zostať slobodný, pokorný a štedrý. A naopak, niekto môže mať málo, ale jeho srdce môže byť plné hnevu, závisti a nenávisti. Evanjelium sa preto dotýka predovšetkým srdca človeka.

Chudoba ducha nás učí vďačnosti. Keď človek prestane považovať všetko za samozrejmosť, začne si viac vážiť život, zdravie, rodinu, priateľstvo či obyčajné chvíle pokoja. Vďačný človek nepotrebuje neustále viac a viac. Vie sa tešiť aj z jednoduchých vecí.

Dnešný svet nepotrebuje viac bohatstva. Potrebuje viac ľudí s čistým srdcom, viac súcitu, viac pokoja, viac spravodlivosti a viac lásky. Človek, ktorý žije iba pre seba, zostáva nakoniec prázdny. Človek, ktorý sa učí milovať, deliť a dôverovať Bohu, objavuje slobodu, ktorú mu žiadne bohatstvo sveta nedokáže dať. Svätý Augustín napísal: „Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Svätý František túto pravdu žil celým svojím bytím.

Františkova jednoduchosť nás učí žiť zodpovednejšie, viac zdieľať a viac myslieť na druhých. Namiesto neustáleho hľadania šťastia v hmotnom majetku objavujeme krásu v skromnosti a v pozornosti voči potrebám nášho okolia. Takýmto spôsobom sa naše srdce oslobodzuje od egoizmu a stáva sa vnímavejším na dar blízkosti, ktorým môžeme obohatiť životy ľudí okolo nás. Vďaka tejto zmene vedomia sa postupne učíme, že naša skutočná hodnota nespočíva v tom, čo máme, ale v tom, ako veľmi dokážeme milovať a slúžiť.

Prosme v tomto mesiaci o milosť chudoby ducha. Nie o biedu, ale o slobodné srdce. O srdce, ktoré nebude zotročené vecami, strachom ani túžbou po uznaní. O srdce, ktoré objaví, že Boh je na prvom mieste.

Modlitba

Pane, nauč ma jednoduchosti srdca. Osloboď ma od pýchy, strachu a pripútanosti k veciam. Daj mi odvahu dôverovať Ti aj v neistote. Nauč ma vidieť bohatstvo v láske, službe a blízkosti druhých. Nech moje srdce nájde pravú radosť v Tebe. Amen.

Br. Krištof P. Kolumber, OFM, študent teológie na TFTU