Štvrté stretnutie Cesty radosti – umenia vnímať
5. novembra 2026 · Jozef Žuffa
Čo mi pomáha zostať pri sebe, keď cítim tlak? Táto otázka nás vracia ku konkrétnej chvíli: k tomu, čo si dnes nesieme, čo nás zaťažuje a ako sa v tom máme. Odpoveď nemusí prísť hneď v slovách. Niekedy si najprv potrebujeme dovoliť vnímať vlastné prežívanie.
Moja hodnota sa nezačína výkonom
Pri rozhovoroch sa často pýtame, čo človek urobil, čo zvládol alebo aký výsledok dosiahol. Podobne sa vieme pýtať aj samých seba. Otázka „Ako sa mám?“ otvára inú stránku života: dovoľuje všimnúť si človeka aj s tým, čo práve prežíva.
Nemusím svoju hodnotu zakaždým dokazovať tým, čo vykonám. Môžem sa zastaviť pri sebe aj v deň, keď sa mi nedarí. Aj vtedy, keď som unavený, neistý alebo smutný, patrí moje prežívanie k môjmu životu a zaslúži si pozornosť.
Som viac než moje úlohy
V živote máme svoje povolania, vzťahy a úlohy. Môžeme byť učiteľmi, rodičmi, starými rodičmi či partnermi a môžeme na to byť hrdí. Naše bytie však siaha hlbšie než tieto pomenovania. Aj keď sa úloha zmení alebo sa skončí obdobie aktívnej práce, človek zostáva hodnotný.
Dovoliť si jednoducho byť môže byť prekvapivo náročné. Zvykli sme si, že dobro treba dokazovať činnosťou a užitočnosťou. Zastavenie preto niekedy vyvolá nepokoj. Aj ten si môžeme všimnúť bez toho, aby sme sa zaň karhali.
Od vysvetľovania k prežívaniu
Keď si pripomíname svoj deň, ľahko zostaneme pri zozname udalostí. Môžeme sa však pri jednej chvíli naozaj pristaviť a všimnúť si, čo v nás zanechala. Podobne aj pri ťažobe: namiesto hľadania všeobecného receptu sa môžeme pýtať, čo mi pomáha práve teraz.
Obraz cesty z hlavy do srdca pomenúva tento posun od uvažovania k cíteniu. Myslenie má svoje miesto; pozornosť sa však môže obrátiť aj k telu, k napätiu, k smútku či k drobnému uvoľneniu. Nie všetko potrebujeme okamžite vysvetliť.
Počúvať druhého a poznať vlastné hranice
Otázka, ako sa druhý človek má, môže otvoriť aj to, čo ho bolí. Keď máme silu počúvať, môžeme mu venovať pozornosť bez potreby hneď všetko vyriešiť. Zároveň si smieme všimnúť, že je toho na nás v tejto chvíli priveľa. Aj vlastná hranica patrí k pravdivému stretnutiu.
Pomáha hovoriť zo svojej skúsenosti: čo vnímam, čo ma teší a čo ma zaťažuje. Môj pohľad zostáva mojím pohľadom. Nemusí určovať, ako má svoj život prežívať niekto iný.
Vďačnosť sa nedá vynútiť
Aj vďačnosť sa môže nepozorovane zmeniť na úlohu: mal by som ju cítiť, mal by som byť pokojný, mal by som sa radovať. K pôvodnej ťažobe sa potom pridá ďalší tlak. Vďačnosť, pokoj a radosť však môžeme predovšetkým rozpoznávať, keď sa v nás objavia.
Niekomu jeho životný príbeh dovoľuje cítiť vďačnosť za určitý vzťah alebo udalosť, inému zatiaľ nie. Pravdivé môže byť aj priznanie: teraz ju necítim a bolí ma to. Nemusím sa za tento stav odsudzovať ani sa nútiť k inému pocitu.
Návrat k sebe cez telo a dych
Otázku „Ako sa cítim?“ si môžeme položiť tak, aby sme odpoveď chvíľu prežívali. Ak niečo vnímame, môžeme si všimnúť aj to, kde sa pocit ozýva v tele. Nemusíme ho pomenovať presne. Ak práve necítime nič alebo nevieme, kde pocit zachytiť, aj to môžeme prijať.
Keď pozornosť utečie do myšlienok, môžeme sa jemne vrátiť k vlastnému dychu. Stačí si ho všimnúť. Na stretnutí sme skúšali aj malé spomalenie ako spôsob návratu k prítomnej chvíli. Cieľom nie je vyprázdniť myseľ ani myšlienky zahnať. Môžeme si ich všimnúť a znovu obrátiť pozornosť k tomu, ako sa práve máme.
Podobne môžeme zachytiť hodnotenie: „Takto by som sa nemal cítiť.“ Aj túto myšlienku si môžeme všimnúť bez toho, aby sme ju nasledovali. Niekto tento čas prežíva ako modlitbu, iný ako meditáciu alebo odpočinok. Dôležitá je možnosť zostať v kontakte so sebou.
Dovoliť si byť tam, kde práve som
Sprítomnenie znamená zostať v kontakte s tým, čo sa skutočne deje. Môžem si všimnúť ťažobu a zároveň zostať otvorený tomu, čo sa objaví ďalej. Niekedy sa pod napätím ukáže vďačnosť alebo pokoj. Inokedy sa neukáže nič nové. Ani to neznamená, že som zlyhal.
Pre dnešnú chvíľu môže stačiť jednoduchá otázka: Čo mi teraz pomáha zostať pri sebe aj s tým, čo si nesiem?
Malý krok, ktorý sa mi ukazuje
Zo stretnutia si nemusíme odniesť veľké predsavzatie. Môžeme si všimnúť, aký drobný krok nás prirodzene priťahuje: napríklad na chvíľu sa zastaviť a cez dych sa vrátiť k tomu, ako sa práve máme. Aj otázka „Aký malý krok si vyberám na tento týždeň?“ môže zostať pozvaním, z ktorého nerobíme ďalšiu povinnosť.
Na ďalšie premýšľanie
Na tému hodnoty človeka a konania nadväzuje workshop Konanie vyrastá z bytia s jezuitom Augustinom Thomasom SJ. K dispozícii sú slovenské texty z workshopu, na ktoré sme sa na stretnutí odvolávali.
Všetky stretnutia Cesty radosti · Tretie stretnutie: Telo a emócie