Skúsenostné učenie v pohybe
Tretí ročník pútnicko-zážitkového seminára ukázal, ako môže filozofia a teológia dozrievať v rytme chôdze, ticha, rozhovoru a spoločnej reflexie.
V dňoch 5. – 7. mája 2026 sa v Ábelovej, na Pustom dvore, uskutočnil výberový seminár Peripatetická škola filozofie. Zázemie na odľahlej usadlosti v prírode účastníkom poskytli bratia dominikáni. Seminára sa zúčastnilo 9 študentov druhého ročníka študijného programu Základy kresťanskej filozofie a katolíckej teológie a 4 pedagógovia.
Program viedol prof. Miroslav Karaba. Ďalší pedagógovia Dr. Mária Spišiaková a doc. Jozef Žuffa sprevádzali študentov ako facilitátori jednotlivých častí programu. Súčasťou pedagogického tímu bol aj Dr. František Burda, hostujúci odborník na pútnictvo z Pedagogickej fakulty Univerzity Hradec Králové, ktorý pôsobil na fakulte v rámci programu Erasmus+.
Podujatie nadviazalo na predchádzajúce skúsenosti fakulty s putovaním ako súčasťou vzdelávacieho procesu. Prvý ročník bol predstavený v článku Putovanie ako súčasť výučby, druhý ročník pokračoval ako Peripatetická škola filozofie – druhý ročník pútnického seminára.
Tohtoročný seminár túto líniu ďalej rozvinul. Filozofické a teologické otázky sa otvárali v prednáške, diskusii, chôdzi, tichu, práci v kruhu, únave, počas spoločného stolovania, pri večernom ohni aj v záverečnom pomenovaní toho, čo sa počas cesty v účastníkoch udialo.
Od osobnej skúsenosti k spoločnému porozumeniu
Celý program bol vystavaný ako trojdňová cesta. Jeho vnútorná dynamika — vnímanie, rozlišovanie a integrácia — je podrobnejšie zachytená v programe seminára. Prvý deň pomáhal pomenovať, s čím účastníci prichádzajú, druhý deň otvoril priestor reflexii počas putovania a tretí deň smeroval k spoločnému pomenovaniu toho, čo si skupina zo seminára odnáša.
Prvý deň bol venovaný vnímaniu aktuálneho vnútorného nastavenia účastníkov. Po príchode nasledovalo úvodné stretnutie, predstavenie zámeru pobytu a práca v kruhu. Účastníci verbalizovali svoje očakávania, otázky, obavy či potreby. Tento krok pomáhal vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom sa skupina mohla naladiť na spoločnú cestu.
Súčasťou prvého dňa bola aj prechádzka v okolí Pustého dvora, ktorá mohla mať podobu rozhovoru alebo tichého kráčania. Večer pokračoval prednáškovo-meditačným impulzom prof. Karabu o putovaní do Santiaga de Compostela. Cesta bola predstavená ako historický, kultúrny, spirituálny aj existenciálny fenomén. Účastníkov sprevádzali otázky: Kto som? Kam kráčam? Po čom túžim?
Druhý deň bol venovaný rozlišovaniu. Po rannom čítaní textu ako inšpirácii pre putovanie nasledovala 26-kilometrová túra krajinou. Počas celodenného kráčania boli zaradené zastávky na reflexiu a aktivitu. Chôdza sa stala hlavnou pedagogickou metódou dňa. Otvárala priestor, v ktorom sa otázky dotýkali tela, rytmu kroku, únavy, mlčania, vzťahov a osobných hraníc.
Počas cesty zazneli aj meditačné a reflexívne impulzy. Jedna meditácia vychádzala z témy konečnosti inšpirovanej Heideggerovým myslením. Ďalší impulz nadväzoval na Martina Bubera a jeho dôraz na rozhovor, v ktorom sa druhý človek stáva osobou na počúvanie a stretnutie. Večerný program druhého dňa priniesol imaginatívnu reflexiu prežitého dňa, komunitné aktivity pri ohni, neformálne rozhovory a tichú reflexiu.
Tretí deň bol venovaný integrácii. V záverečnom reflektívnom kruhu sa účastníci vracali k tomu, čo prežili, ako sa naplnili ich očakávania, čo im vyhovovalo, čo by rozvinuli a čo si odnášajú do svojho života, štúdia a vzťahov.
Bezpečný priestor spoločného putovania
Súčasťou seminára bol etický kódex spoločného putovania, ktorý vytváral základný rámec bezpečného priestoru. Zdôrazňoval rešpekt voči tichu aj slovu, dobrovoľnosť zdieľania, dôvernosť osobných výpovedí, pozornosť voči druhému aj sebe, rešpekt voči každému účastníkovi, trpezlivé budovanie dôvery a postoj spolupútnika namiesto hodnotiteľa.
Kódex pomáhal pomenovať atmosféru, ktorú seminár chcel vedome vytvárať: prostredie, v ktorom možno kráčať spolu, počúvať s rešpektom a prijímať vnútorný proces každého účastníka.
Putovanie ako skúsenosť sebapoznania
Putovanie bolo počas seminára predstavené ako metafora života aj ako konkrétna skúsenosť. Človek na ceste postupne odkladá nadbytočné istoty, učí sa vnímať vlastné tempo a zisťuje, ako málo v skutočnosti potrebuje. Chôdza vytvára priestor, kde sa myseľ môže upokojiť, telo pripomína svoje hranice a vnútorné otázky vystupujú jasnejšie.
Tento rozmer sa otváral aj cez jednoduché situácie pobytu: spoločné bývanie, nesenie batožiny, rytmus dňa, spoločné jedlo a odkázanosť na cestu. Práve v týchto chvíľach sa putovanie stávalo priestorom sebapoznania a vzájomného učenia.
Od „ja“ k „my“
Záverečná reflexia prebiehala podľa synodálnej a facilitačnej logiky tvorby komunity — od ja k my. V prvom kroku účastníci autenticky pomenovali vlastnú skúsenosť. V druhom kroku počúvali, čo v nich zarezonovalo z výpovedí druhých. V treťom kroku hľadali spoločné formulácie toho, čo sa počas seminára naučili.
Druhé a tretie kolo reflexie boli nahrávané pre ďalšie spracovanie. Vznikol tak spoločný výstup Čo sme sa naučili na ceste, ktorý ukazuje, ako sa dá zo skúsenosti jednotlivcov vytvoriť spoločné pomenovanie učenia. Táto metodika je využívaná ako kvalitatívny, fenomenologicky orientovaný spôsob práce s osobnou skúsenosťou v akademickom prostredí.
Z reflexie vystúpilo päť spoločných objavov: hodnota prítomnosti, skúsenosť, že druhý človek nás formuje, vedomie, že bezpečný priestor tvoríme spolu, liečivá sila počúvania bez hodnotenia a poznanie, že komunita rastie postupne z dôvery.
Za fotky ďakujeme študentovi Jonášovi Čarnému.
